Čas je základný pojem vo fyzike a štvrtý rozmer priestorovo-časového kontinua. Podľa teórie relativity má tri priestorové a jeden časový rozmer. Je to opatrenie, v dobu trvania a postupnosť stavov a udalostí. Čas je jednou zo siedmich základných fyzikálnych veličín. Jednotka času je sekunda. S časom se stretávame v každej vednej discipline a tiež v astronómii. Obežná dráha zeme je eliptická, takže sa zdá, že slnko sa voči hviezdam nepohybuje stálou rýchlosťou. Deň je čas, za ktorý sa zem otočí okolo svojej osi. Hviezdny deň sa ráta voči hviezdam. Jeden hviezdny deň ma 23 hodin, 56 minuta a 3 sekundi. Rok je čas, za ktory prejde zem svoju obežnú dráhu okolo slnka.
Slovo kalendár je odvodené od starolatinského slova, čo znamená v starorímskom kalendári prvý deň v mesiaci. Základom pre kalendár sú tri astronomické jednotky - deň, mesiac a rok. Kalendáre rozdeľujeme podľa toho, od ktorej sú odvodene. Sú to kalendare mesačné (lunárne), slnečné (solárne) alebo (lunisolárne). Slnečný kalendar je viazaný na obeh zeme okolo slnka, teda na tropický rok. Lunárny rok tvori dvanásť synodických mesiacov a má dlžko 364 dní, 8 hodín, 48 minút, 34 sekúnd. Týmto kalendarom sa riadili najmä staré kultúrne národy. Jednotlivé národy majú rozličné metódy na datovanie svojich dejín. Židia počítajú kalendár od r. 3761 pred Kristom. Rimania počítali kalendár od r. 753 pred Kristom. Niektoré národy počítali svoje kalendare od nástupu svojho prvého vládcu na trón. Kresťanský letopočet odzrkadľuje potrebu určiť bod, ktorý čas uprostred delí.
Podľa Aristotela /384 - 322 pred Kr./ ,,čas je počet pohybov v zmysle skôr a neskôr. Myslí tym, že bez pohyybov niet času. Aristoteles pohybom rozumie ako človek zmenu. Pojem pohybu zavadza pomocou metafyzickeho princípu možnosti actus a uskutočnenia potentia. Aristoteles pokladá vesmíra nekonečný v čase do minulosti aj do budúcnosti. Sredoveká scholastická filozofia prebrala pojem času od Aristotela. Pozná pojem čas-tempus aj čas charakterizující stálu Božiu prítomnosť - večnost duratio. Prvým generáciam kresťanov bola ešte vzdialená myšlienka vlastného letopočtu, hoci v knihách Noveho Zákona sú miesta, ktore vyjadrujú jedinečnosť udalosti narodenia Ježiša Krista, ako udalosti rozhraničujúcej časy. Jedinečné označenie času Božím pôsobením uvádza svätý Pavol apoštol vo svojom liste Efežanom 1, 10. Ďalší moment pre povedomie času je očakávanie druhého príchodu Krista. Zo židovstva sa prevzalo sedemdňové členenie týždńa a deň pokoja sa preniesol zo soboty na nedeľu. Kresťania chápu čas ako veličinu, ktorú vlastní Kristus. V roku 321 zaviedol rímsky cisár Konštantín Veľký nedeľný pokoj. Gréci a rimania už predtým nazvali nedeľú menom dies solis, deň boha slnka. Prví kresťania slávili vzkriesenie Ježiša v prvý deň týždna, preto sa tento deň pre nich stal dnom Pána - dies dominica. Odvtedy je začiatkom týždňa kresťanská nedeľa. Jej postavenie sa na svätej omši. Kresťanské rátanie času sa postupne ujímalo a v stredoveku sa stalo demo dominujúcim modelom. Kresťanský letopočet prečžil všetky reformne kalendare a zostal platiť. Azda aj toto vrhá osobitné svetlo na udalosť, ktorťá sa stala jeho základom.
Sv. Augustin /354 - 430/ bol velký myslitel, ktory filozoficky osvetlil mnohé zo vzťahu človeka a času. Tvrdil že vesmir je stvorený a pred jeho stvorením čas neexistoval. Jeho najznámejší výrok - Pokiaľ sa ma neopýtaš, čo je čas, viem, čo je čas. No ak sa ma na to opýtaš, potom veru neviem, čo je čas. Napriek tomu tvrdím, že viem, že by nebola nijaká minulosť, keby neplynul čas, a nijaká budúcnost, keby sa nič nepribližovalo, a nijaká prítomnosť, keby nič nebolo prítomné. Možno konštatovať, že neexistuje ani budúcnosť, ani minulosť, a nemôžeme ani tvrdiť, že existuje trojaký čas, totiž minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Najviac by sa dalo povedať, že existujú tri časy, totiž prítomnosť minulého, prítomnosť prítomného a prítomnosť budúceho. Tieto tri majú svoje bytie do istej miery v duši a inde ich nevidím. Z minulého je prítomná spomienka, z prítomného bezprostredné videnie a z budúceho očakávanie.
Čo si myslí svätý Augustín o dĺžke trvania času, o dĺžke minulosti, či budúcnosti? Obidve sú to „záležitosti“ vlastne nejestvujúce, tak ako potom môžu mať vôbec nejakú dĺžku? Jedine pri prítomnosti bude mať preto zmysel hovoriť o nejakom trvaní, jedine že by... Čo je to vlastne, prítomnosť? Môže byť napríklad jedno milénium prítomnosťou pre človeka? Nie, pretože ak žijeme v prvom roku, tak zvyšných deväťsto deväťdesiat deväť je pre nás budúcnosť, ich udalosti sa ešte len uskutočnia, z pohľadu človeka, samozrejme. A čo sto rokov, môžu byť tie pre nás prítomnosťou? Nie, pre to isté, prečo aj tisíc rokov nie. Čo bude teda prítomnosť vlastne? Rok, mesiac, jeden deň, hodina, minúta či dokonca len jedna sekunda? Argumenty, ktoré svätý Augustín zvolil nevyhnutne smerujú k jedinej možnej odpovedi – nie. A síce preto, že u všetkých týchto slov, pri všetkých týchto jednotkách času, môžeme v istom zmysle hovoriť o budúcnosti, minulosti a prítomnosti.
To znamená – v istom momente sú prítomné, ale ich ďalšie časti sú už buď minulosťou alebo ešte len budúce... Teda, čo budeme môcť nazývať prítomným? Zrejme iba jeden, jediný samotný moment! Moment ako nekonečne krátky okamih, postrádajúci akýkoľvek „nárok“ na dĺžku. Ale ak nemá vôbec nijakú dĺžku, o čom vlastne uvažujeme? Jednak je dĺžka záležitosť skôr priestoru a jednak, isté trvanie okamihu nikto uprieť nemôže! Predsa však hovoríme, že čas je rôzne dlhý, meriame ho, ale čo vlastne meriame? Jedine prítomnosť, lebo len tá je reálna, alebo? Napriek všetkému doteraz povedanému uznáva Augustín existenciu času minulého, prítomného a budúceho. Veď predsa keď ja hovorím o nejakých spomienkach, keď rozprávam niečo zo svojej minulosti, tak to som predsa zažil, teda to muselo jestvovať, dokonca v tom momente keď to rozprávam, je to pre mňa akýmsi spôsobom skutočné, minimálne v mojej mysli, či asi lepšie povedané duši. Na strane druhej ale tieto spomienky na minulosť sú pre mňa v prítomnom čase, aspoň sa takými javia byť. Teda minulosť, budúcnosť budú niekde jestvovať, ale vo forme prítomnosti – tvrdí autor Vyznaní. Čo sa týka minulosti, dá sa to ešte relatívne ľahko pochopiť, práve pomocou pamäte, možnosti spomínať, ale ako to je s budúcnosťou? Prítomná môže byť, ale len u ľudí, so schopnosťou nazerať do budúcnosti. Väčšina ľudí takýmto darom, či talentom dnes vôbec nedisponuje a ani sa čias svätého Augustína to inak nebolo... Žeby sa začal strácať tento „muž rozumu“ v nejakých mystických učeniach? Na objasnenie svojho pohľadu na problém budúcnosti, použil príklad východu Slnka, či presnejšie povedané raňajšie zore, z ktorých sa dá jasne usúdiť čo bude nasledovať... Podľa tohto príkladu môžem preukázať, každý z nás môže preukázať istú znalosť o budúcnosti. Aj keď samozrejme budúcnosť nebudeme skutočne poznať. Toto platí pre väčšinu ľudí, ale sú tu i výnimky, ako proroci - Bohom vyvolený, ktorí dostali od Neho takýto dar. Augustín verí, absolútne nepochybuje, že sú tajomstvá, ktoré človek pochopiť nemôže a tak sa príliš nad týmto aspektom nepozastavuje. Akceptuje to ako fakt daný Pánom a je si vedomý, že je to v jeho možnostiach - a tak povediac aj v Jeho právomociach. Teda je ale zároveň nie je skutočne jestvujúca trojica časov. Existujú, sú reálne pre mňa, v momente keď si na niečo spomínam alebo niečo predpokladám – nereálne v zmysle tom, že nie je miesto kde jestvujú ako bytie. Aj keď Augustín by zvolil trochu iné pomenovanie „časov“ (prítomný vzhľadom na minulosť, prítomný vzhľadom na prítomnosť a prítomný vzhľadom na budúcnosť). Ešte presnejšie, jasnejšie pomenúva toto, skôr opisovanie spôsobu jestvovania času ako pamäť, nazeranie a napokon očakávanie. Takže tým vyjadruje istú nespokojnosť s používanými pomenovaniami, vie však, že to nie je príliš dôležité, pretože ľudia aj tak mnohé slová nepoužívajú v presnom význame. Našťastie ale chápeme význam slov tak ako ich chápať máme. Ako sa ale teda môžeme vyjadrovať o rôznych časových intervaloch, ako môžeme tvrdiť, že niečo trvalo dlhšie ako niečo ďalšie? Keď si zoberieme Augustínove tvrdenia tak jestvuje iba prítomnosť, a aj to len ako jeden, jediný okamih... Nuž a ako sa dá zmerať jedna chvíľa? Budúcnosť, zatiaľ neuskutočnená – teda ešte nejestvujúca, nezmerateľná. Minulosť je už predsa „uzavretá“, čiže už nie je, takže ju nijako nezmeriame. Pre Augustína to predstavovalo problém, ktorý sa mu zdal riešiteľný len za pomoci Boha. Prosí Ho o pomoc, o pokoj. Má pocit, že je to Božia zásluha, tento jeho záujem o danú problematiku. Aby našiel riešenie, snažil sa v prvom rade nájsť definíciu času vôbec. Pohyb Slnka, mesiaca a hviezd – toto je názor, ktorý sa Augustín dozvedel od nejakého učeného človeka. No nesúhlasil, sú predsa aj iné pohyby, činnosti, ktoré majú svoje trvanie. Čo s nimi, prestanú sa pohybovať, keď hviezdy zastanú? Áno, dĺžku dňa v podstate určujeme podľa Slnka, ale pohyb hrnčiarskeho kolesa je tiež pohybom v čase. Augustín prichádza k názoru, že pohyb nemôže byť v žiadnom prípade rovný času, preto sa znovu musí vrátiť k otázke, čo je to čas. No skôr ako sa znovu venuje tejto otázke, pýta sa ako je to vlastne s meraním trvania času. Ľudia hovoria, že to trvalo toľko a tamto zase toľko. Hovoria že toto sa skončilo rýchlejšie ako to druhé. Podľa čoho si to môžeme dovoliť povedať? Augustínovým bezprostredným záverom, aspoň nateraz je konštatovanie idúce týmto smerom: Meriame čas plynúci a nie čas už uplynulý. No a kedy meriame čas? Zvuková realizácia reči, ktorú autor uvádza ako príklad, je vlastne veľmi vhodným nápadom. Kedy teda meriame, ako vieme že nejaká slabika, slovo je dlhšia ako iná? Rozhodneme o tom v našej mysli pri pripravovaní sa na rečové vyjadrenie? To asi sotva, pretože vtedy je ešte len budúcou udalosťou, ak aj nie pre nás, tak pre poslucháča určite... Tak rozhodneme o jej dĺžke zrejme až v prítomnosti.
Názor Newtona o čase i čas je časi abstraktné, hoci je tu a my žijeme v ňom, nemáme pocit, že by bol prítomný. Čas je niečo absolútne, čo sa nemení. Na vzájomnú súvislosť priestoru a času poukazuje teória relativity. Podľa všeobecnej teórie relativity v každom bode priestoru sú iné jednotky dľžky a aj času podľa veľkosti gravitačného pola. To vedie k čašovému paradoxu, keby sa kozmonaut vystrelený raketou do vesmíru vrátil po dosť dlhom čase, zistil by, že jeho rovesníci na zemi sú omnoho starší ako on. Ak chceme hovoriť o kozme a používať reč astronómie a fyziky, je nevyhnutné, aby sme naše úvahy vzťahovali na čas, pretože inak by nemali zmysel. Priestor a čas tvoria pozadie fyzikálnych pozorovaní. Fyzika však nehovorí nič o tom, čo je čas, čo je priestor, a považuje ich za samozrejmé predpoklady fyzikálneho poznávania. Je zaujímavé porovnať názory biológie a psychológie na vnímanie času. Biológia spája zmysel pre čas s rytmami v organizme a s cyklami v okolitom svete, psychológia chápe čas skôr ako veľký dom, ktorý vzniká tak, že sa postupne musí klásť kameň na kameň. Je to teda imaginárny dom, v ktorom je všetko, čo sme urobili, čo sa s nami udialo a čo ešte zamýšľame vykonať. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem /Gn 1,1/. Neexistuje nijaký pračas, v ktorom by sa odohrávali božské dejiny. Stvoriteľský čin značí absolútny začiatok nášho vlastného času, no Boh jestvoval skôr ako tento čas. Čas, ako božie dielo, slúži za rámec dejinám, ktoré sa týkajú nás. Boh vkladá postupne Svoje stvorenia do času, až napokon príde človek. Človek žije v čase, Boh žije vo večnosti, je stala prítomnosť, je mimo času. Moje dni sú ako tíeň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem sťa tráva. Ale Ty, Pane, trváš večne a spomienka na Teba z pokolenia na pokolenie. /Ž 102, 12/
Ježiš žije v historickom čase. S Ježišom prišlo zavŕšenie, ku ktorému boli usmerňované prípravné časy. Ježišov čas, plnosť časov. Ježiš od začiatku svojho učinkovania vyhlasuje - Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie Královstvo /Mk 1,15/
Názor Kanta /1724 – 1804/ o priestore a čase ma dva aspekty. Považujú za ústredné pre takzvanú Kantovu kritickú filozofiu, a nie je tam žiadna zhoda o tom, ako by mali byť charakterizované a vyložené. Celkovým cieľom tohto vstupu je priniesť nejaké vyjasnené názory Kanta o zasadenie do historickeho a filozofickeho prostredia niektorých centrálnych debát, týkajúcih sa priestoru a času v ranej modernej dobe. Nasledovanim tradície, a na vlastné vedenie istej miery Kant klade dôraz aj na priestor a na našu reprezentáciu priestoru, aj keď súbežne body týkajúce sa času, bude niekedy potrebné uviesť. V rámci výkladu Kantovho názoru o priestore a čase, existuje množstvo filozofických otázok, ktoré sú relevantné. Kant sám poskytuje litánie z týchto otázok alebo problémov v jeho inauguračnej dizertácie z r. 1770, text, v ktorom sa rozišiel s jeho predchádzajúcimi širokymi "Leibnizovimi" pohľadmi z takzvaneho predkritického obdobia. Podľa Kanta čas je bez formalneho aspektu v zmysle filozofie ,,Ja,, nemôže existovať nijaký pojem času. Kde nikto nemôže počítať, nemôže byť ani nič počítané, teda ani nijaký počet. Bez subjektu niet času. Prestor a čas sú samozrejmé predpoklady fyzikálneho poznávania bez presnej definicie. Človek vníma čas svojím mozgom a vedomím, ciže čas je nerozlučne spätý s tokom alebo prúdom a pritom súvisí s pohybom.
No comments:
Post a Comment