J. G. Fichte, F. W. J. Schelling

J. G. Fichte, F.W.J. Schelling

základná charakteristika ich východisk a okruhov problematiky

Základné princípy poznania v Fichteho /1762 - 1814/

1. Musíme nájsť jeden nepodmienený princíp čo sa týka formy a matérie, k tomuto pridávame daľšie dva princípy /aj zo strany formy aj matérie/ pričom každý z nich je nepodmienený iba z jednej stránky.
2. Jeden je nepodmienený zo stránky formy, ale podmienený zo stránky matérie.
3. Druhý je nepodmienený zo stránky matérie ,ale podmienený zo stránky formy.

Tieto tri zakladné princípy sú základom poznania a sú vo vzájomnom vzľahu tézy, antitézy a syntézy. Na týchto troch princípoch spočiva všetka obhajoba teórie vedy. Určuju vedecký charakter poznania.

1. JA jednoducho stanoví originalnym spôsobom svoje vlastne súcno - svoje vlastné JA .

To je prvy a základný princíp poznania, ktory je nepodmienený vo všetkých smeroch vyjadruje primárny akt = akt seba = tvrdenia ega.

2. NE - JA jednoducho v opozícii k JA.

Tento princíp sa týka skúsenosti matérie odkiaľ pochádza skúsenosť. Fichte odmieta Kantov predpoklad veci o sebe, ktorá na nás pôsobi zvonka a vytvára v nás skúsenosť. Fichte tvrdí, že skúsenosť má svoj prameń v JA.

Primarne je JA, ostatné - celý sa stanovuje ako niečo, čo je v opozícii.

3. JA kladie proti sebe NE - JA ako niečo cudzie.

Je v istom zmysle syntezov. Lebo 1. a 2. princip sú akoby v protiklade, takže ich akoby spojím.

Sociálna filozofia

Johann Gottlieb Fichte pevne verí v spoločenstvo racionálnych konečných, ideálnych JA, teda v spoločenstvo ľudi, ktorí sú členmi nejakeho mravného poriadku, ktorého hlavným cielom je plnenie povinností, tam vládne poriadok. Povinnost je prvý princíp práva. Každý jednotlivec musí svoju slobodu obmedziť tým, že zohladní slobodu druhého. Spoločenstvo považoval za vzajomný vztah rozumných bytostí, za slobodnú vzajomnú činnosť, ktora sa zakladá na ideách. Takto vznika štát, štát je dôsledkom radu vzajomných ústupkov a dohôd.

Dogmatizmus - uznáva vec o sebe - že jestvuje nejaká vec o sebe. Idealizmus - uznáva vec o sebe, popiera existenciu vecí o sebe. Pre dogmatizmus alebo idealizmus sa rozhodujeme na základe svojej osobnosti, vnútorného stavu. Dogmatizmus si volia pasívnejšie povahy a pre idealizmus sa rozhoduje ten, kto prahne po samostatnosti. Dogmatizmus považuje vec o sebe za prvotnú, je to prvotná realita, ktorá jestvuje nezávisle od nás, okolo nás, vyvoláva v nás nejaké mentálne stavy.

Filozofia Fichteho spadá chronologicky do obdobia pobytu v Jene (1793-1798) a obdobia, v Berlíne (1799-1806).. Bývale obdobie je poznamenané jeho etickým dôrazom, neskor vznikom mystickéj a teologickéj teórie bytia. Fichte bol vyzvaný, aby zmenil jeho pôvodnu polohu, pretože si uvedomil, že náboženská viera presahuje morálny dôvod. On bol tiež ovplyvňovaný všeobecným trendom, vývojom myslenia smerom k romantizmu.

V roku 1794, vplyvom Goetheho, Fichtemu bol ponúknutý profesorsky post v Jene, kde sa ukázal ako vášnivý a dynamický učiteľ. Jeho jazyk mal mystický prsteň, Madame de Staël on raz poznamenal, "Ked pochopite môju metafyziku, madam, potom pochopite môju etiku."Fichte zobrazuje silné morálne obavy o životy svojich študentov; kritizoval bratstvá a dával verejné prednášky na univerzitny život. Fichte vyvinul základný systém, doktrína vedomostí a metafyziky, v dvoch diel. Fichteho metafyzika je nazvaná subjektívny idealizmus. Z princípu nekonečného ega, Fichte vyvodil konečne ego, alebo predmet, a non-ego, alebo objekt. Tento rozkol, alebo "oppositing", medzi subjektom a objektom nemožno prekonať znalostou.. Iba prostredníctvom mravného. úsilia a vytvorenia mravného poriadku. Fichte bol zvyknutý na tvrdenie, že v jeho vlastnom živote "stvoril Boh každý deň." Fichte priťahoval nepriateľstvo niekoľkých skupín: bratstva študentov, monarchistov a duchovenstvo. Roky odbornej neistoty nezmenšoval Fichteho filozoficku aktivitu. Zastával štátny socializmus, predstavil svoju filozofiu dejín. Fichteho metafyzika sa stala viac teologicky orientovana. Fichte bol menovaný dekanom filozofickej fakulty a neskôr rektorom univerzity Berlína. Ale Napoleonovo obliehanie Berlína skrátilo jeho nové učiteľske dráhy. Ochorel s týfusom a podľahol chorobe, zomrel 27 januára 1814. Jeho filozofia bola rýchlo nahradená filozofiou Schellinga a Hegela.

Friedrich Wilhem Joseph Schelling /1775 – 1854/

Ovplyvnil ho Fichte, ale rýchlo sa od neho odlíšil vo svojich filozofickych listoch. Pod vplyuom prirodovedy ale aj romantickeho pohladu na svet sa Schelling odvracia od Fichteho. Vplyv ma naňho katolicky filozof Franz Xaver Bader, ktorý bol hlavov duchovneho hnutia, diela - idey o filozofii prirody, dielo - o duši sveta, filozofické listy o dogmatizme a kriticizme.

1. Schelling bráni Fichteho všeobecnú teóriu vedy. V princípe je jedna veda vo všeobecnosti.
2. Zdôrazňuje realitu prírody ako Ne - Ega a buduje svoju transcendentálnu filozofiu.
3. Redukcia subjektu a a objektu poznania k ich jednote a identite v absolútne.
4. Opiera sa o teozoficke pramene na intuitivno-mysticke poznanie Boha a všetkych tajomstiev. Jeho tajomstvá sú spojené s gnosticizmom, vzali si kresťansko judaistickú náuku, hovorili o tajomstvách Boha. Oni sú poznateľné a poznaním sa človek dopracuje ku spáse - gnosa – odhaľovanie tajomstiev.

Posledné roky života Schelling sa snažil zistiť čo to je, ak je Boh prítomný vo vedomí človeka. Prečo vôbec jestvuje niečo, prečo nie je nič. Reflexia nad rozdielom medzi dogmatizmom a kriticizmom? Typickým filozofom takéhoto systému bol Spinoza. Reprezentantom kritického realizmu bol Fichte, s ktorého vysvetleniami sa ale Schelling neuspokojil. Schellingov pohlad filozofie sa dostal do troch etáp:

1. bod prechodu z metódy Fichteho k viac objektívnemu poňatiu prírody, inými slovami,filozofia-prirody

2. definitívnu formuláciu toho, co je absolútny substrát prírody a ducha

3. opozícia negatívnej a pozitívnej filozofie, ktorá je témou prednášky v Berlíne.

Porovnáva dogmatizmus a prichádza k tomu, že je potrebne vytvoriť nový prístup a to na základe dvoch podmienok na tvorenie syntetických súdov. Podmienký tvorenia syntetických súdov: syntetickú činnosť musí predchádzať absolútna jednota, ktorá je akoby primárna; samotná syntéza musí vyústiť do nejakej absolútnej tézy. Ked absolútno chápeme ako prameň sveta, vzniká problém prechodu z nekonečného k v konečnému. Môže absolútno vytvoriť seba, a potom, akoby v protiklade vytvoriť svet proti sebe. Ak máme problém s prechodom od nekonečného ku konečnému prejdeme k prechodu od konečného k nekonečnému. Musí dospieť k nejakej syntéze, ked sa rozlíšenie subjektu a objektu prekoná ich identitou v absolútne. Záver syntézy je teda - identita subjektu a objektu v absolútne. Schellingouím cielóm je zrealizovať syntézu prírody a ducha - dať dokopy hmotu, prírodu, ducha - spojiť tieto dva svety - absolútny idealizmus. Systém idealizmu od Schellinga - filozofia prírody; transcendentálna filozofia-téza, antitéza, samotná syntéza; systém identity protikladov-zjednotenie v absolútne.

Filozofia prírody:

• aplikuje poznatky z prírodných vied;
• na rozdiel od Fichteho pristupuje k prírode objektívnym idealizmom;
• príroda je „Pôsobiska úsilia absolútneho ducha“
• dostávame sa k otázke týkajúcej sa Boha, prečo absolútno, nekonečno kladie proti sebe konečno v procese tvorenia, križovatkou nekonečného a konečného je človek.

Transcendentálna filozofia:

• teoretická - hovorí prečo musia naše mentálne predstavy byť v zhode s poriadkom sveta;
• praktická - slobodná mravná činnosť, téza a antitéza - svet prírodnej nutnosti a svet slobody = syntéza – zjednotenie;
• estetická - tajomstvo jednoty ducha a hmoty prírody sa prejavuje naplno v umeleckom diele, filozofia umenia - zohráva nepostrádateľnú úlohu v transcendentálnej filozofii, umelecké dielo je podľa Schelinga najlepším stvárnením jednoty, umenie je konečná reprezentácia niečoho nekonečného, Schelling zavádza romantický pojem génia, génius je schopný privádzať do jednoty protirečenia, robiť s tým, že má pred sebou nejakú tézu, ale má z nich spraviť syntézu;

Vo všetkých fázach jeho myslenie vyuziva formy niektorých iných systémov. Ako Fichte,ho Spinozu, Jakob Boehma a mystikov, a nakoniec veľkých gréckych mysliteľov s ich novoplatonizmom. Schelling tvrdí Príroda nesmie byť chápaná iba abstraktne. Príroda ako súhrn toho, čo je objektívne, inteligencia ako komplex všetkých činností, ktoré tvoria seba-vedomie, objavujú sa tak ako rovnako reálne, ako podobné ideálne konštrukcie, ako paralelné navzájom. Príroda a duch, tak stoja ako dva relatívne kompletné, ale komplementárne časti celku. Neustále zmeny, ktoré prináša skúsenost pred nami v spojení s myšlienkou jednoty v produktívnej sile prírody, vedie k dôležitému pojatie duality, prostredníctvom ktorej príroda sa prejavuje v jej rôznych produktuch. Dynamické série etáp v prírode, formy, v ktorých je realizovaná ideálna konštrukcia prírody, sú veci, ako rovnováha základných expanzívnych a contractivnych síl, svetla, s jeho podriadenymi procesmi-magnetizmus, elektrina, a chemické pôsobenie; organizmus s jeho súčasťou fázy rozmnožovania, dráždivosť a citlivosť. Schelling zapôsobil na anglický romantickeho básnika a kritika Samuela Taylora Coleridgea, ktorý predstavil svoje nápady do anglicky hovoriacej kultúry, žiaľ bez plného uznania. Coleridgova kritická práca bola veľmi vplyvná, a bol to on, kto uviedol do konceptu angličtiny Schellinga. Avšak v roku 1950, Schelling bol takmer zabudnutý filozof aj vo svojej vlastnej krajine, Nemecku. V roku 1910 a 1920, filozofi neo-Kantianismu a neo-Hegelianismu ako Wilhelm Windelband alebo Richard Korún, inklinovali popisovať Schellinga ako spájajúceho Fichteho a Hegela.